albigenci

albigenci (z lat. albigenses, franc. albigeois) — stúpenci meštianskej herézy, rozšírenej v 12. — 13. stor. vo Francúzsku, Taliansku a Nemecku. Jedným z ich centier, podľa ktorého dostali meno, bolo údolie rieky Aube — lat. Alba — v južnom Francúzsku. Rozšírenie herézy je späté s ekonomickým rozmachom juhofrancúzskych miest (rozkvet obchodu s Blízkym východom), ich úspešným bojom proti feudálom, vydobytím nezávislosti a rozmachom kultúry. Hlavnou prekážkou rozkvetu miest bola totiž katolícka cirkev s jej feudálnym vlastníctvom pôdy a reglamentáciou duchovného života spoločnosti. K albigenskému hnutiu sa hlásili zväčša remeselníci (najmä tkáči), stredné a vyššie vrstvy mešťanov a časť sedliakov. Patrili k nim i niektorí rytieri a časť miestnej šľachty na čele s grófom Raymundom VI. Toulouským, ktorá sa usilovala zmocniť cirkevných pozemkov. Albigenci prijali učenie katarov. Odmietali dogmu o trojjedinosti boha (Trojica), učenie o pekle a očistci a neuznávali katolícke sviatosti. Pozemský život pokladali za „dielo satana“ a domáhali sa radikálnej reformy cirkvi, ktorá dala ich učenie do kliatby. R. 1167 zvolali synodu do Carcassone, kde schválili vierouku a zorganizovali vlastnú cirkev. Na to Inocent III. vyhlásil proti nim križiacku výpravu. Križiaci r. 1209 dobyli a vyplienili Béziers, Carcassone a iné juhofrancúzske mestá a obyvateľov vyvraždili; r. 1213 v rozhodnej bitke pri Murete zvíťazili nad vojskami toulouského grófa a jeho spojencov. R. 1216 albigenci zosnovali povstanie na územiach, ktoré obsadili križiaci. Vojna sa tak predlžila až do r. 1229. Albigencov definitívne potlačila až inkvizícia v 13. a na začiatku 14. stor.

< Späť na A